Spomínate si na deň, keď v správach odznelo, že zavraždili investigatívneho novinára a jeho priateľku? Čomu ste sa vtedy venovali?
Kristína Ďurišová: Ja som bola v práci a prečítala som si to na internete. Najskôr som tomu veľmi nevenovala pozornosť, ale potom som to rozklikla. Spočiatku to bolo pre mňa tak vzdialené, že som to neriešila a čakala som, čo sa stane. Ale zavážilo u mňa práve to, že sa nič nedialo.

Dominik Hriník: Ja som bol v Poľsku na pobyte Erazmus +. Prišlo za mnou jedno dievča zo Slovenska, ktoré tam praxovalo v novinách a jedna redaktorka jej napísala správu, že na Slovensku bol zavraždený novinár. Vtedy som ešte nevedel ktorý, a tak som si čítal tú správu. Nechápal som, že v akej krajine to žijeme.

Foto: editor

V Žiline ste zorganizovali už päť protestov za Slušné Slovensko. Prečo ste sa na to dali?
Dominik Hriník: U mňa napríklad rozhodlo to, že som s Jánovým bratom chodil do školy. Keď som zistil všetky okolnosti okolo tej vraždy, povedal som si, že na Slovensku to takto nemôže byť.  Ján Kuciak bol človek, ktorý sa snažil ukázať pravdu, žil normálny život a spoliehal sa na morálne hodnoty. Ukončili mu život vraždou.

Kristína Ďurišová: V prvý deň, čo som o tom čítala, mi z toho prišlo doslova až fyzicky zle. Čakala som ako sa to vyrieši. Čakala som deň, dva, tri, no stále sa nič nedialo. Potom som zistila, že Katka Pazmány začala organizovať protest v Bratislave a ja som ju poznala, takže som jej napísala, či by som mohla nejako dopomôcť k tomu, aby protesty boli aj v Žiline.

„Keďže pracujeme, je obzvlášť náročné koordinovať pracovný čas a k tomu riešiť program okolo protestov, prípadne marketing. Býva  to extrémne ťažké.“

Pred dvoma rokmi boli na Slovensku desiatky protestov učiteľov a zdravotných sestier. Minulý rok tu boli protikorupčné pochody. Vy ste však spravili za niekoľko týždňov viac protestov než bolo v tomto meste za posledných päť a možno aj viac rokov, uvedomujete si to?
Kristína Ďurišová: To som nevedela. Je aspoň vidieť, že ľudia sa naozaj za niečo postavili. Zhromaždenia boli tiež na mnohých miestach aj mimo Slovenska. Treba ale povedať, že je to celkom vyčerpávajúce. Protesty sa organizovali niekoľko piatkov po sebe. Mali sme tu ľudí z Martina, ktorí kvôli tomu museli v práci skončiť skôr. Ja som si zobrala dovolenku.

Dominik Hriník: Berieme to zodpovedne. Protesty sú vždy v rovnaký čas, aby to malo určitý zásah. Zapája sa do nich tiež veľa miest, čiže by sa dalo povedať, že organizácia sa rozvíja celkom dobre. Ja pracujem ako učiteľ, takže som sa tomu venoval po škole. Niektoré veci sme tiež vymýšľali aj po večeroch.

Prvý protest Za slušné Slovensko v Žiline bol najväčším protestom v  našom meste od roku 1989. Médiá uvádzali, že sa ho zúčastnilo približne 10-tisíc ľudí. Na ďalších protestoch účasť badateľne poklesla, čím to bolo spôsobené?
Dominik Hriník: Prišlo menej ľudí aj kvôli horšiemu počasiu, ale určite zavážilo aj to, že ľudia sa o protestoch nestihli dozvedieť  včas. Udalosti sme vytvárali niekedy len dva dni pred protestom. Keďže pracujeme, je obzvlášť náročné koordinovať pracovný čas a k tomu riešiť program okolo protestov, prípadne marketing. Býva  to extrémne ťažké.

Kristína Ďurišová: Pri prvom proteste sme rozdali 7000-8000 letákov po celej Žiline, ale vtedy sme na to mali veľa ľudí a veľa dovolenky. Časom sme ich už fyzicky nestíhali rozdávať. Pri prvých troch protestoch sme mali polepené aj vývesné tabule, kde boli veľké plagáty. Pamätám si, že keď som ich bola ja osobne vešať,  boli tu aj ľudia, ktorí po mne nepríjemne kričali. Raz večer okolo desiatej  hodiny som vylepila plagát na Bernolákovej ulici a ráno už bol strhnutý. Všimla som si to na viacerých miestach.

Foto: editor

Dominik Hriník je učiteľom histórie a telesnej výchovy na Gymnáziu Kráľovnej pokoja v Žiline. Má 26 rokov.

Do kedy bude podľa vás možné, aby v takýchto počtoch ľudia chodili na námestia? Máte plán?
Dominik Hriník: Teraz ide o to, aby sa vytvorila organizácia a spravili sa štruktúry. Veci treba realizovať postupne. Nedá sa byť stále len v uliciach, niekedy treba trochu spomaliť a začať vytvárať aktivity na občianskej báze alebo sa možno politicky iniciovať.

„Veľakrát vidíme, že nielen mladí, ale aj starší ľudia sa celkovo nezaujímajú o dianie v spoločnosti. Je im to jedno.“

Kristína Ďurišová: K tomuto neviem povedať až tak veľa, lebo nechodievam na stretnutia. Myslím však, že Juraj Šeliga spomínal, že by chceli začať chodiť diskutovať na stredné školy, takže aj toto je cesta. Veľakrát vidíme, že nielen mladí, ale aj starší ľudia sa celkovo nezaujímajú o dianie v spoločnosti. Je im to jedno.

Je ľahostajnosť príčinou toho, prečo sa aktuálne v našej spoločnosti dejú takéto udalosti ?
Dominik Hriník: Áno, lebo potom populisti môžu ľahko získať všetko, čo potrebujú. Dalo by sa povedať, že ľudia sa boja zodpovednosti. Chcú sa zbaviť zodpovednosti, preto sú ľahostajní. Hovoria si, že niekto to za nás všetko vyrieši.

Kristína Ďurišová: Stretávame sa často s názormi typu: „nechajme to teraz na orgány činné v trestnom konaní, aby to vyriešili, pretože oni na tom pracujú.“ Reálne výsledky však nevidíme. Stačí, že niekto povie, že na tom pracujú.

Požiadavky, ktoré s organizátormi formulujete žiadajú úplnú zmenu krajiny. Ktorá z požiadaviek je pre vás kľúčová?
Dominik Hriník: Hlavná požiadavka je vyšetrenie vraždy a nie to, aby padla vláda, alebo aby sa nahradili ľudia na vysokých postoch.  Občania však neveria, že sa to vyšetrí a chceli by zmenu. Od predčasných volieb sa však ustúpilo, keďže na to nie je dosah.

Kristína Ďurišová: Od ľudí, čo chodia protestovať je to veľká zodpovednosť. Nevieme sa zaručiť, ako by tie predčasné voľby dopadli. Ak by naozaj prišli, nevedeli by sme zaručiť vôbec nič.

Prečo sa obávate predčasných volieb?
Dominik Hriník: Od ľudí sme počuli, že tu nie je alternatíva, že by sa tým nič neriešilo. Ľudia celkovo neveria politikom.

Kristína Ďurišová: Kvôli tejto požiadavke nás ľudia tiež napádali s tým, že sme spojení s opozíciou.

Dominik Hriník: My sme pritom apolitickí, nie sme spojení s nikým, sme občianski aktivisti, ktorým záleží na tom, aby sa veci riešili seriózne.

Kristína Ďurišová: Aj ľudí, ktorí mali ísť vystupovať, sme vyberali podľa toho, aby neboli spojení so žiadnou stranou. Slovensko je však malé, každý niekoho pozná. Pri tomto sme zistili, že všetko je veľmi ľahko napadnuteľné.

Takže referendum už nie je aktuálne ?
Kristína Ďurišová: Túto snahu organizuje Iniciatíva Hnevám sa. My sme ľuďom len poskytli možnosť sa aj takto vyjadriť.

Ak nasledujúce voľby znovu vznikne koalícia vedená Smerom, aké budú vaše ďalšie kroky?
Dominik Hriník: Niektorí ľudia, ktorí organizovali tieto protesty sa možno budú angažovať aj v politickej sfére, budú možno kandidovať v komunálnych voľbách a postupne meniť spoločnosť.

Zmena by teda mala nastať zdola?
Kristína Ďurišová: To sa snažíme ľuďom vysvetliť. Každý by mal začať od seba. Zaujímať sa o dianie okolo a prispieť.

Foto: editor

Kristína Ďurišová pracuje ako psychologička a zároveň doučuje kórejské deti slovenský a anglický jazyk. Má 24 rokov.

Ako vnímate vyjadrenie Petra Pellegriniho, že na námestiach je len určité percento ľudí, ktorí vyjadrujú svoj názor, a preto k nim tak treba aj pristupovať, no volať po predčasných voľbách je neadekvátne, keďže sú legitímne zvolená vláda. Sú podľa vás legitímne zvolená vláda?
Kristína Ďurišová: Tak isto bola legitímne zvolená vláda aj predtým. Ak by sme to prepočítali, Smer a jeho voliči zastupujú tiež len určitú časť Slovenska. Týmito vyjadreniami akoby ľudí na námestiach odignoroval.

Dominik Hriník: Oni tiež zastupujú len určitú vzorku. Keď si zoberieme koľko percent získal Smer vo voľbách, povedzme 25%? Koľko ľudí prišlo voliť, 50-54%? Keď si zoberieme celkovú populáciu Slovenska a zoberieme si ich rétoriku tak môžeme povedať, že vám verí povedzme desatina Slovenska? Tiež sa môžeme pýtať: a čo?

„Je to o charaktere ľudí, o ich povrchnosti, o tom že chcú mať všetko rýchlo a hneď. Tieto protesty boli presne aj o tomto: boli proti ľuďom, ktorí myslia povrchne a na úkor druhých chcú mať viac.“

Čo je na organizácii celého protestu najťažšie?
Kristína Ďurišová: Podľa mňa dohodnúť sa na čase, keď sa všetci spolu stretneme. To bolo vždy najťažšie. Každý si môže ísť po svojej línii, ale aj tak to musí odkomunikovať s ostatnými. Na začiatku sme tiež nemali takmer žiadne financie. Ľudia sa nám sami ozývali, že by chceli bezodplatne pomôcť. Jedna slečna hovorila, že nám môže vytlačiť papiere, ďalší nám poskytli pódium, stoličky, stoly, nástenky…

Dominik Hriník: Na prvých protestoch nám ľudia vyčítali, že zle počuli, čiže to akoby miestami strácalo myšlienku. Veľmi nám s tým pomohli chalani – zvukári. Zadovážili nám viac reproduktorov, lepšiu aparatúru. Robili to dobrovoľne, chceli pomôcť, čo bolo super. Ľudia sa spojili pre dobrú vec.

Aká je odozva vášho okolia na to, že organizujete protesty?
Dominik Hriník: U mňa na škole to brali pozitívne, učitelia fandia, každý má odznak, chodia aj aktívne na protesty. Rodina podobne.

Kristína Ďurišová: Ja pracujem na úrade, tam sme sa o tom nerozprávali. Tam je takáto vec tabu. Od väčšiny mojej rodiny som ale dostala veľmi pozitívne ohlasy.

Foto: editor

Stretli ste sa aj vy osobne s korupciou, prípade inou udalosťou, v dôsledku ktorej vyjadrujete nespokojnosť?
Kristína Ďurišová: Dalo by sa povedať, že sme sa s tým stretli, ale nechceme to verejne rozpitvávať.

Dominik Hriník: Je to o charaktere ľudí, o ich povrchnosti, o tom že chcú mať všetko rýchlo a hneď. Tieto protesty boli presne aj o tomto: boli proti ľuďom, ktorí myslia povrchne a na úkor druhých chcú mať viac.

Organizáciu protestov diskutujete spoločne s organizátormi v Bratislave alebo samostatne?
Kristína Ďurišová: Oni majú jedného človeka, ktorý komunikuje s regiónmi. Sú aj spoločné stretnutia, po ktorých vždy jeden z nás povie ostatným, čo sa udialo a na čom sa dohodli.

Podľa čoho vyberáte rečníkov?
Kristína Ďurišová: Pomáhali nám v tom z Nadácie Polis. Od nich sme dostali veľa odporúčaní a radia nám tiež z divadla.

Dominik Hriník: Celkovo si organizátori vymieňali aj kontakty medzi mestami. Dokázali sme osloviť väčšie množstvo rečníkov, aby sa v jednotlivých miestach prestriedali.

„Keď som chodila rozdávať letáky, niektorí ľudia mi hovorili, že som platená Kollárom, Sulíkom, Matovičom a Sorosom.“

Na pódiu vystupujete pomerne často. Zvykli ste si už?
Kristína Ďurišová: Ja mám strašnú trému. Párkrát nám vyčítali, že stále niečo čítame z papierov. Lenže keď sa snažím rozprávať niečo od srdca, tak mi to nejde a musím to mať napísané. Inak by som nič nepovedala.

Dominik: Ja som veľa nevystupoval. Ale práca učiteľa ma naučila vystupovať pred ľuďmi. Som na to zvyknutý, ale tréma je vždy. Je to taký zdravý adrenalín. Máme prácu a aj iné aktivity, takže nemávame toľko času, aby sme sa učili prejavy naspamäť.

Môžu vám ľudia finančne, prípadne inak pomôcť pri organizovaní protestov?
Kristína Ďurišová: V Bratislave je otvorený účet. Skôr to bolo tak, že nám ľudia povedali, čo by mohli urobiť, nie že by nám poskytli financie.

Od vraždy Jána a Martiny uplynuli už tri mesiace, prípad je zatiaľ nevyšetrený, nikto nie je obvinený a ani odsúdený. Vyšetrí sa podľa vás táto vražda alebo nie?
Dominik Hriník: Pri vyšetrovaní sa stalo strašne veľa nešťastných náhod v strašne nevhodnú chvíľu. Bolo tam množstvo pochybení a nezrovnalostí. Ako to majú ľudia chápať? Neveria teraz už ničomu.

Kristína Ďurišová: Sú to ľudia z praxe a pokiaľ povedali, že nevedeli, zabudli, nemohli, tak potom buď nie sú naozaj tak dobrí, alebo nehovoria úplnú pravdu.

„Veľa ľudí je sklamaných, alebo až tak zúfalých, že ich už nič nevie prekvapiť.“

 

Ako vnímate vyjadrenia bývalého premiéra ohľadom dlažobných kociek, odznakov, Sorosovi a štátneho prevratu?
Dominik Hriník: Všetko riešime dobrovoľnícky a takmer zadarmo. Pre Sorosa by tu preto veľký priestor nebol. Je to hoax, rozprávka.

Kristína Ďurišová: Keď človek chce vidieť problém, tak si ho nájde a potom ho už ďalej nerieši. Ak by sa nad tým ľudia reálne zamysleli, zistili by, že Soros nemôže financovať toľko vecí.

Jeho vyjadreniam však verí značná časť jeho voličov a mienku ostatných ovplyvňuje tiež.
Kristína Ďurišová: Keď som chodila rozdávať letáky, niektorí ľudia mi hovorili, že som platená Kollárom, Sulíkom, Matovičom a Sorosom. Jeden pán mi dokonca povedal, že som platená Smerom – a tomu som už vôbec nerozumela. (Smiech.)

Dominik Hriník: My si s kamarátom už z toho robíme žarty. Sú to také doberačky typu: Čau, ako? Čo Soros poslal peniaze? (Smiech.)

Kristína Ďurišová: Najhoršie je, že aj keď si z toho náhodou robím žarty a niekto to započuje, hneď z toho vznikne veľká kauza. (Smiech).

Foto: editor

V čom vidíte najväčší problém Slovenska?
Kristína Ďurišová: Veľa ľudí je sklamaných, alebo až tak zúfalých, že ich už nič nevie prekvapiť. Tých káuz je stále viac a viac. Ľudí, ktorí nás podporujú, je stále menej a menej. Zdá sa mi akoby všetci upadli do určitého smútku alebo zúfalstva z toho, že nič sa nezmenilo. Akoby už ľudia nemali ani chuť  zisťovať si informácie o nových kauzách. Pomaly každý týždeň sa niečo nové objaví.

Dominik Hriník: Každý hovorí, že sa nič nezmenilo. Že sme boli v uliciach a nič sa nezmenilo. A čo teraz? Postavíš sa raz na námestie, zakričíš si tri heslá, a tým to končí? Tým to nekončí. Veľa ľudí hovorí, že v politike sú všetci rovnakí. Že to je normálna vec. Lenže to tak nie je. Chcete žiť v takejto krajine?

Problém vidím aj u niektorých mladých, ktorí hovoria, že všetko je založené na peniazoch. Mnohí z nich sa bavia o tom, ako sa dostať k niekomu, kto má peniaze, a ako z toho vyťažiť. Nehľadia na to, že by sa mali postupne vypracovať, chcú všetko hneď, a to nie je dobré. Samozrejme, nie všetci sú takí.

Existuje cesta proti takejto rezignácii spoločnosti?
Dominik Hriník: Každý musí začať od seba alebo s komunitou, ktorá vytvára pozitívne veci. Ľudia už teraz nie sú spoločenskí ako kedysi, chcú byť individualisti. Raziť si svoju cestu, je to určitý egoizmus. Cestu vidím vo vytváraní komunít, ktoré sa budú podporovať a rozumieť si.

Foto: editor

Čo je podľa vás hlavý problém v slovenskej politike? Keď sa na to pozrieme, máme tam vzdelaných ľudí, právnikov, ekonómov, odborníkov, no určitá kvalita tam zrejme chýba.
Kristína Ďurišová: Pre mňa sa titul nerovná odborník. Oni vždy hovoria, že je to človek z oblasti, človek, ktorý to vyštudoval. Človek však potrebuje veľkú prax. Je tiež známe, že niekedy sa dá cez školu dostať aj inými spôsobmi ako tým, že človek všetko vie.

Dominik Hriník: Sú tam odborníci, no niektorí majú tituly typu: zaplatím si a mám. Odborníci nie sú na miestach, kde by mali byť a nemajú správnu motiváciu. Nemám pocit, že chcú niečo urobiť pre ľudí.

Často zaznievajú názory, že hlavným problémom v našej politike je morálka.  
Kristína Ďurišová: Prirovnala by som to k experimentu s opicami, ktoré mali rebrík a na jeho vrchu boli banány. Vždy keď sa jedna z opíc snažila vyšplhať po rebríku k banánom spustila sa na nich voda. Preto vždy, keď sa niektorá podujala ísť po ovocie, zvykli sa na to, že na nich prší voda. Opicu, ktorá sa odhodlala ísť po banány, tak radšej vždy zbili, aby na nich voda už nepršala a nikto ich nepotrestal. Neskôr tam prišli aj opice, ktoré nikdy dážď nezažili, no boli zvyknuté na to, že vždy tá, ktorá ide na rebrík, musí byť zbitá, a tak nešli.

Podobne to býva aj s ľuďmi. Človek príde do určitej komunity, medzi určitú skupinu ľudí a zistí, že toto je ten spôsob akým to robiť, lebo veď tak to robia všetci naokolo.

Ak teda príde povedzme nadpriemerný človek do určitej komunity, okolie sa ho bude snažiť spriemerovať?
Kristína Ďurišová: Áno, človek sa väčšinou snaží zapadnúť. Potrebuje svoju sociálnu skupinu a prispôsobuje sa jej.

Mnohí mladí ľudia vo vašom veku sa rozhodnú odísť do zahraničia. Prečo ste vy ostali na Slovensku?
Kristína Ďurišová: Ja odchádzam tiež, takže ja sa k tomuto nemám ako vyjadriť. Idem do Švédska.  Rozhodla som sa však dávno predtým, ako toto všetko začalo. Je to z profesijných dôvodov.

Dominik Hriník: Ja som počas štúdia spolu s partiou rozbiehal projekt work-out po sídliskách a mám rozbehnuté aj ďalšie projekty, baví ma to. Tiež učím a našiel som sa v tom. Nemám dôvod odchádzať. Už som si tu vytvoril zázemie.

Aká je dôvera mladých ľudí k politickým špičkám na Slovensku?
Dominik Hriník: To závisí od toho, s čím sa stretávajú. Akú literatúru a aké noviny čítajú. Je dôležité mladých naučiť veci hodnotiť a kriticky uvažovať. Inak sa ľahko môže stať, že nájdu len manipuláciu.

Kristína Ďurišová: Človek má tendenciu veriť tomu, čo sa opakuje. A keď na sociálnej sieti vidíte, že niečo zdieľa 20 kamošov, tak ste tomu náchylnejší veriť.

Od prvého protestu uplynuli tri mesiace. Aké veci ste za ten čas zistili o Slovensku?
Kristína Ďurišová: Že na Slovensku je omnoho viac ochotných ľudí, ako som si doteraz myslela. Znechutil ma prístup politikov, ale nie to, ako sa správali ľudia. To bolo veľmi pekné.

Dominik Hriník: Je dobre vidieť, že človek v tom nie je sám. Sú ešte ľudia, ktorým ide o správne veci.

Zmenil sa kvôli protestom aj váš osobný život?
Kristína Ďurišová: Ja som mala tri týždne tik v oku, lekárka mi povedala, že je to zo stresu. (Smiech).

Dominik Hriník: Ja som v  noci spával asi 4-5 hodín. V piatok som mal protest,  po proteste som v sobotu organizoval veľkú workoutovú akciu, v nedeľu sme všetko pobalili a v pondelok ráno som mal vyučovanie. Vo štvrtok bol zase ďalší protest. (Smiech).

Aká situácia v spoločnosti by musela nastať, aby ste si povedali, že je cieľ vašej snahy splnený?
Kristína Ďurišová: Za mňa, keby sa zvýšila dôvera v politikov. Ak by ľudia verili, že keď niečo chcú, vedia to dosiahnuť. Keby mali viac možností. Zatiaľ žiadame vyšetriť vraždu a veľmi sa to neposúva.

Dominik Hriník: Do politiky by museli prísť ľudia, ktorí by nemali žiadne nutkanie robiť nekalé veci. Muselo by sa to celé vymeniť.

Aký odkaz máte pripravený pre ľudí, ktorí stále váhajú, či sa majú protestov Za slušné Slovensko zúčastňovať?
Kristína Ďurišová: Každý to musí nájsť v sebe. Ľudia sú naučení na to, že nemôžu veriť politikom, preto, keď sme prišli a spravili sme niečo veľké, tak nedôverujú ani nám. Nevieme im dať žiadny dôkaz, je to o pocite.

Dominik Hriník: Keď chce niekto vyjadriť svoj názor, tak príde. Nijaké nútenie k tomu nepotrebuje.

 

Poznámka redakcie: Okrem Dominika a Kristíny sú organizátormi aj Michaela Chrzová a Marek Richter. Na organizácii spolupracoval aj Peter Hurínek.

Zostaňte informovaní a sledujte naše správy aj na Facebooku.

 

Mohlo by vás zaujímať