Mojou témou dnes, je solidarita. Všetkých vás srdečne vítam a ďakujem, že ste prišli. To je najlepší prejav solidarity, že ste dnes tu, a nie pri televízoroch alebo v záhradkách, alebo na futbaloch. Ste krásnym príkladom solidarity. Ďakujem. Osobitne ďakujem mojím kolegom z akademickej obce, študentom, ľuďom z univerzít, ale aj našej vekovej kategórii.

Začnem príbehom z univerzitného prostredia a skončím príbehom, takým seniorským. Ten z univerzitného prostredia je uznaním vám všetkým, akým spôsobom sa snažíme o zmenu. Minulý týždeň som bol na zasadnutí Európskej rektorskej konferencie v Zürichu, kde mi viacerí rektori  uznanlivo hovorili: vy to robíte úžasne, pokojne, kľudne, žiadni mŕtvi, žiadna krv.

Prihovoril sa mi aj istý katalánsky rektor a hovorí mi: My sa mastíme v Katalánsku rok a nemôžeme nič pohnúť, nič sa nehýbe, a vy ste za tri-štyri týždne zmenili toľko vecí, že skutočne blahoželám. Hovorím mu, že netreba blahoželať mne, ale ľuďom na Slovensku. Pretože našim argumentom nie sú ani obušky, ani gumové projektily, ani zapálené pneumatiky, ako to vidíte v Gaze alebo horiace autá, ako to vidíte v Paríži. Ale vašim a našim argumentom je pravda a solidarita. A týmto sa zaraďujeme ozaj medzi vyspelé národy, že dokážeme takýmto nenásilným, krásnym spôsobom meniť veci.

Na druhej strane si mnohí poviete, že tých zmien je málo a radšej by sme videli tých zmien viac, rýchlejšie, radikálnejšie. Áno, na jednej strane prílišná spokojnosť, s týmto krásnym, zamatovým spôsobom, nás môže zaradiť k tomu,  že nám budú nadávať, že sme naivní. Ale radšej mať pečiatku naivných, ako pečiatku mafiánov. Preto je tento úžasný spôsob obdarený takými úspechmi, ktoré sa mnohým v Európe nepodarili. Stačí sa pozrieť ako ste nainfikovali vašou úžasnou solidaritou včerajšie vystúpenie za demokraciu v neďalekom štáte, a preto ja hovorím, ako starý tropický lekár, že solidarita je infekčná. Je prenosná a tento typ solidarity môžeme krásne preniesť aj na okolité štáty.

Na záver chcem venovať krátku modlitbu spomienke tým, ktorí stáli na začiatku, a to sú tí čo prinášajú obety. Dnes je nedeľa a nemusíme sa hanbiť parafrázovať slová nášho pána Ježiša, ktorý povedal: Ak neodumrie pšeničné zrno, neprinesie úrodu.

Smrť dvoch nevinných ľudí prináša úžasnú úrodu – stonásobnú, tisícnásobnú. Táto obeta možno raz zaradí týchto dvoch mladých ľudí do série blahoslavených. Veď pred mesiacom pápež František blahorečil otca Pina, ktorý to isté robil v Palerme – boj proti mafii. Odhaľoval ich nečestné skutky a teraz, teraz sa stal blahoslaveným. Preto by som chcel vzdať úctu aj vašim menom aj našim menom tým, ktorí stáli na začiatku, a všetkým čestným a spravodlivým  novinárom, ktorí riskujú svoje životy. Ktorí riskujú svoje zamestnanie, pretože mnohí z vás si pamätáte ako to bolo ísť na námestie v roku 1988 a1989. Viacerí sme to zažili. Ďakujem vám, tým, čo ste to zažili. Teraz môžeme slobodne hovoriť o solidarite a slobodne, a demokraticky meniť chod tohto štátu na lepší, krajší, humánnejší a ľudský zajtrajšok.

Na záver celkom som sľúbil, že ja začnem univerzitami, ktoré ozaj stáli za množstvom zmien a mladí ľudia, tým že nemali, čo stratiť a mali toľko solidarity, že zvrhli režim v Čile, nenávidený Pinochetov režim rozdupala študentská revolúcia, ani nebudem hovoriť Strednú Európu, Sukartov komunistický režim rozdrvili po 50-tich rokoch študenti, v Mjanmarsku Velvet revolution zmietla 50-ročný komunisticko- vojenský režim podporovaný Čínou. Takže tá sila solidarity, tá sila vás, vašich argumentov a vášho volania po pravde je úžasná.

Ale nie sme tu len mladí a nie sme tu len študenti, sme tu aj my seniori. Skončím jedným odľahčeným príbehom. Je to príbeh z Kene, trvá dvadsať sekúnd. V Moiale prepadli fundamentalisti z Aš-Šabáb autobus a ich veliteľ rozkopol dvere a povedal: moslimovia môžu ostať, ostatní von. A na to vystrčil hlavu v turbane taký 70 – ročný dedo a hovorí: čo tu vrieskaš, všetci sme synovia, dcéry Alahove, tu moje tri ženy a ja sa modlíme Alahovi, aby rozhojnil a požehnal vaše rady. Netáraj! Chlapík sklapol, zavreli sa dvere, autobus odišiel.

Zo štyridsaťštyri členov v autobuse boli len štyria ľudia moslimovia. Ten chlapík a jeho tri ženy. Všetci ostatní boli kresťania. Vidíte ako môže hlas jedného zdanlivého, akože zbytočného deda, zachrániť nie jeden život, ale zachrániť solidaritu medzi nami. Ja ešte raz všetkým vám ďakujem za tento krásny prejav solidarity a želám vám, aj všetkým, veľa Božieho požehnania, pretože cesta ktorou ideme je cesta, ktorá nemôže dopadnúť zle. Lebo každý z vás, keď stratíme svoj život, nájdeme ho, a každý z nás, keď v solidarite bojujeme za lepší zajtrajšok, nájdeme ho.

Ďakujem.

Zostaňte informovaní a sledujte naše správy aj na Facebooku.

Mohlo by vás zaujímať