V rozhovore sa dočítate:

-Ako prebiehajú jeho púte, prečo chodí tisíce kilometrov pešo a bez máp
– Prečo cíti poslanie pomáhať chudobným
-Ako vníma chudobu a sociálne služby v našej krajine
-Ako funguje jeho združenie na pomoc chudobným dôchodcom v Žiline
– Prečo už nechce komunikovať s predstavenými mesta Žilina
– Prečo pravdepodobne podá žalobu
– Prečo sa podľa pútnika stráca na Slovensku podstata sociálnej demokracie
-Prečo spolupracuje s inými vierovyznaniami
-Prečo by nemohol byť kňazom

Aké je vaše povolanie, čo ste  vyštudovali?
Som vyučený predavač z obchodnej školy. Mojou túžbou od detstva však bolo študovať teológiu, no za komunistov som sa k tomu nedostal.

Kedy ste sa stali pútnikom a čo vás k tomu viedlo?
Bolo to v roku 2002. Čítal som článok o putovaní a následne som si povedal, že to chcem skúsiť aj ja. Prvýkrát som putoval do Ríma. Myslel som si vtedy, že pôjdem len raz a dosť, no odvtedy putujem každý rok. Najďalej som putoval do Santiaga de Compostela v Španielsku, Fatimy v Portugalsku, do Lúrd, Medžugoria, Krakówa, Assisi…zhruba 17-tisíc kilometrov som prešiel pešo na pútiach.

Čím sa živíte?
Krátkodobými brigádami. Pôsobil som v minulosti 18 rokov v Taliansku, dva roky na Kanárskych ostrovoch, čiže tam mám dosť známych. Vybavujem si tam krátkodobé brigády, ktoré sú dobre platené. Trikrát do roka si preto zarobím na to, aby som mal na svoje základné živobytie. Keď si kalkulujem náklady, tak mám problém minúť 100 eur za mesiac. Stravu tu mám samozrejme zdarma. Tiež pracujem ako sprievodca turistov. Vediem malé skupinky ľudí, ktorí mi to zaplatia.

Foto: editor

Igor Koník pochádza z malého okresu Pečeňany pri Bánovciach nad Bebravou. Hovorí plynule po taliansky a španielsky. Má 53 rokov.

Čo ste robili počas tých 18 rokov v Taliansku?
Pracoval som na  benzínovej pumpe v Ríme, popri som pracoval aj u vodára, kúrenára alebo som robil maliara. Keď ostatní mali siestu, ja som mal druhú prácu. Vždy, keď sa vrátim do Talianska a prídem na tú pumpu, prehovárajú ma, aby som sa vrátil. Ostali sme ako rodina.

Ste šťastný?
Som najšťastnejší človek na svete. Pokiaľ ma vidíte v uliciach, tak sa veľmi často usmievam, nechcem povedať stále, ale jednoducho táto práca ma napĺňa a beriem to ako poslanie, nie ako prácu. Ak by to bola práca ste unavený, vyčerpaný a máte pracovnú dobu. Tu sa nedá hovoriť o pracovnej dobe. Ráno vstanete, o polnoci idete spať a stále ste ľuďom k dispozícii.

Ako vyzerá váš typický deň?
Medzi 5:00-5:30 vstávam, chvíľku venujem modlitbe, neskôr sadnem na bicykel a idem nakŕmiť zvieratá v Bánovej, máme tam záhradu. Do 6:00 kŕmim zvieratá, potom prídem sem pomôžem s raňajkami pre dôchodcov. Po raňajkách pracujeme na dvore okolo záhrady. O 8:00 idem do mesta vyberať milodary. Tam som do 12:30, potom sa vraciam sem, naobedujem sa a do večera pracujem tu alebo v spomínanej záhrade v Bánovej.

„Ľudia nie sú pre nás len číslom. Chceme, aby sme si vzájomne boli jeden druhému v srdci.“

Foto: editor

Združenie funguje v Žiline už takmer desať rokov.

Ste zakladateľom OZ Bratstva sedembolestnej Panny Márie v Žiline. Aké aktivity vykonáva vaše občianske združenie?
V prvom rade je to pomoc dôchodcom. V minulosti, ešte keď sme nemali dom, pomáhali sme individuálne dôchodcom alebo sociálne slabším rodinám. Ak nemali napríklad peniaze na uhlie, drevo, opravu strechy, čokoľvek, my sme im to kúpili a zabezpečili im aj robotníkov. Neskôr dozrel čas na to, že sme sa rozhodli prenajať si tento dom.

V Žiline je už niekoľko sociálnych zariadení na pomoc starým ľuďom, v čom je to vaše iné?
My sa venujeme hlavne dôchodcom a okrajovo týraným matkám s deťmi. Iné združenia výlučne matkám s deťmi alebo bezdomovcom, drogovo závislým a podobne. Nedá sa to spájať a kombinovať. Je tu zákon, ktorý špecifikuje, že musíte mať jednu cieľovú skupinu, aby ste mohli žiadať o dotácie. Naším špecifikom je asi to, že my chceme tunajším ľuďom poskytnúť rodinné zázemie. Nájsť si čas na toho dôchodcu, rozprávať sa s ním, zavtipkovať, ako keď funguje rodina. Ľudia tu nie sú pre nás len číslom. Chceme, aby sme si vzájomne boli jeden druhému v srdci.

Foto: editor

V OZ Bratstvo sedembolestnej panny Márie v Žiline je zatiaľ ubytovaných päť ľudí. Po dokončení ďalších miestností bude môcť zariadenie prijať ďalších chudobných dôchodcov.

Úlohu, ktorú na seba preberáte by mal skôr realizovať štát, prečo ste sa rozhodli aj vy pomáhať?
Mal by to robiť štát, správne ste povedali. Ale keď to nerobí, kto to bude robiť? Jednoducho cítim povinnosť a poslanie pomáhať týmto ľuďom. Prešiel som viacero krajín Európy a pravdou je, že sociálna politika nie je nikde ideálna. V južných krajinách, ktoré som prešiel sú tiež problémy. Tiež sú dôchodcovia na ulici, ľudia ťažko žijú. Poznal som jednu starú ženu, ktorá mala otvorený obchod len preto, lebo by z dôchodku nevyžila. Cez zimu si nekúrila, pretože na to nemala, čiže nielen Slovensko je sociálne slabé. Na druhej strane v mnohých týchto záležitostiach sú viaceré tieto krajiny vpredu.

„Mesto deklaruje, ale nestará sa.“

 

V akom stave je podľa vás sociálna politika nášho mesta. Stará sa z vášho pohľadu Žilina dostatočne o chudobných a sociálne slabších?
Verejná ochrankyňa ľudských práv, pani Patakyová to na diskusii v OZ Proti korupcii vystihla veľmi dobre. Povedala, že mesto deklaruje, ale nestará sa. Deklarovať ako by sme sa mali, aké máme záväzky, aké máme vyhlásenia, všeobecné nariadenia, to je pekné. Výsledok je však veľmi biedny, takmer nulový. Starostlivosť je veľmi slabá. Zoberte si napríklad Bratislavskú ulicu. Je to strašný pohľad, keď človek ide vlakom, ešte horší keď idete bližšie. Dôsledky sa ukážu v budúcnosti. My si neuvedomujeme, aké negatívne dôsledky to prinesie v budúcnosti. Tie deti sa stále neučia, nechodia do školy, ostanú analfabeti. Čo to vyprodukuje pre našu spoločnosť? Náš systém nie je nastavený tak, aby sme im  zabezpečili dobrý štart, dobré vzdelanie. Jednoducho z nich robíme analfabetov. Tejto spoločnosti to možno vyhovuje, lebo sa nebudú sťažovať. A ak náhodou áno, tak nemajú zázemie a nemá ich kto ochrániť. Nebudú si vedieť napísať ani sťažnosť. Je to veľmi smutné.

Foto: editor

Pútnik Igor prišiel do Žiliny prvýkrát pred piatimi rokmi, keď pomáhal istej charitatívnej organizácii s jej riadením. V Žiline skončil podľa jeho slov božím pričinením.

Je chudoba dôsledkom demoralizácie spoločnosti?
Slovensko má jedno špecifikum ohľadom chudoby, u nás sa chudobný nevie dovolať práva. Kto sa ho zastane? Nikto. Právnici berú peniaze, tých ktorí by ich zastupovali zadarmo je veľmi málo. Vymožiteľnosť práva je u nás veľmi nízka. Títo ľudia sú potom odpísaní  a sú na okraji spoločnosť.

„Chudobnému stačí tanier polievky, bohatý má žalúdok večne prázdny.“

 

Ak si zoberieme stav fungovania nášho štátu, tak do značnej miery môžeme vidieť netransparentné narábanie s verejnými zdrojmi. Je tým ovplyvnená aj chudoba?
Všetko so všetkým súvisí. Ak vy niečo ukradnete, inde to chýba. Ak podpíšte zlý tender, inde tie financie budú chýbať. Automaticky to prehlbuje chudobu. Ak máte jeden balík peňazí a máte rodinu, musíte si ich prerozdeliť. Zaplatíte nájomné, energie, stravu, oblečenie a ostatné si vložíte do banky – ak ste dobrý hospodár. Ak z tohto niečo vynecháte, raz sa vám to vypomstí. Ak nezaplatíte nájomné, vyhodia vás z bytu. Ak si nekúpite jedlo, budete mať prázdny žalúdok. Ak si neodložíte do banky, príde v budúcnosti problém a nebudete mať z čoho platiť. So štátom je to rovnaké. Ak naši predstavitelia nehospodárne rozdeľujú prostriedky, niekedy aj nečestne, musí to niekde chýbať. A kto na to najviac dopláca? Zase tá najnižšia vrstva.

Prečo?
Pretože tá stredná vrstva, alebo každý kto vie aspoň trochu podnikať, si vytvára rezervy. Sociálne slabá vrstva však nie. Žije z minima. Oni idú ľudovo povedané „nadoraz“. Z mesiaca na mesiac. Z výplaty na výplatu. Z eura na euro.

Foto: editor

Matka Tereza povedala, že problémom tohto sveta nie je nasýtiť chudobných, ale bohatých. Ako to vnímate vy, ktorý sa s chudobnými denne stretávate?
Chudobnému stačí tanier polievky, bohatý má žalúdok večne prázdny. To je obrazne povedané. Tá chamtivosť, tá túžba po bohatstve, čím viac máte, tým viac chcete mať. Ak to nemá mieru a základ vo viere, že sa ten človek dokázal zastaviť a povedať si nie, toto nemôžem robiť, lebo je to proti božím prikázaniam a ľudskosti, potom ide o nenásytnosť. Matka Teraz povedala ešte jeden krásny príklad ohľadom žobrania na uliciach. Povedala, že keď niekto k tebe vystrie ruku a pýta od teba, daj mu. Je jeho zodpovednosťou ako to použije. Je to úžasné, pretože všetci si to raz budeme pred bohom zodpovedať. Ja taktiež, keď pýtam peniaze na ulici pre chudobných, raz si to budem zodpovedať. Vás môžem oklamať,  ale boha neoklamem. To je tá zodpovednosť o tom hlade, o tej túžbe. Peniaze prinášajú túžbu po moci. Mám dosť peňazí, tak už chcem byť aj vplyvný. Som vplyvný mám moc.

Ako sa však niekto bohatý môže chcieť vzdať majetku v prospech chudobných. Prečo by to mal vôbec robiť?
Vzdávam sa toho nadbytku, čo mám, ale to základné jadro na podnikanie si nechávam, aby som naďalej mohol pomáhať. Ak ja dnes odovzdám všetok svoj majetok, už zajtra tým chudobným nebudem vedieť pomôcť. To, čo mám naviac odovzdám slabším, no ponechám si to zdravé, z ktorého ďalší rok zarobím a zas odovzdám. To je akoby sa ten bohatý vzdal všetkého, lebo on si necháva len to nevyhnutné, a tým krásne nasleduje boha.

Foto: editor

Ako možno podľa Vás znížiť chudobu?
Solidaritou. Tá musí ísť zo srdca, cez pokoru a lásku.

„Právnik mi radí, že ak sa nevymôžem ospravedlnenia, aby som podal žalobu.“

 

Na mestskom zastupiteľstve vám odmietli schváliť dotáciu 5-tisíc eur, aby ste si mohli dobudovať spoločenskú miestnosť, bezbariérový vstup a stať sa tak oficiálnym zariadením, a žiadať VÚC o ďalšie dotácie. Údajne ste podali žiadosť na nesprávnom tlačive a neschválili vám ju, ako to vnímate?
To je otázka na nesprávnom mieste. My sme dali žiadosť, keď nemá žiadosť náležitosti zákon hovorí, že treba žiadateľa kontaktovať, aby doplnil, čo chýba. Ja som dával žiadosť na Úrade práce. Dali sme ju v dostačujúcom predstihu, a keď som niečo nesplnil mali mi oznámiť, čo nám chýba. Oni to nechali naschvál na zastupiteľstvo, aby v podstate znemožnili prijatie tohto rozhodnutia poslancov. Zaujímavé je, že sa mi neskôr prišiel jeden poslanec ospravedlniť, že hlasoval proti. Dostali nesprávne informácie.

Video: Dom, v ktorom dôchodcovia nie sú len číslom

Na zastupiteľstve zazneli na vašu adresu aj vyjadrenia typu, že ste neschopný a lajdák…
Toto by som ešte rád riešil s pánom viceprimátorom. To on použil tieto výrazy. Požiadam ho o verejné ospravedlnenie na zastupiteľstve. Právnik mi radí, že ak sa nevymôžem ospravedlnenia, aby som podal žalobu.

Podáte?
Myslím, že áno. Ani nie pre moju obranu, ale skôr preto, že v politike ľudia, čo klamú nemajú čo hľadať.

Ako je vaše združenie financované?
Z toho čo ja vyberiem na ulici, z toho čo dajú dôchodcovia, a z toho, čo nám ľudia pošlú na účet.

„Ani vzhľadom na to, že sme charitatívna organizácia nemáme žiadnu úľavu.“

 

Vaša filozofia je, že žiaden dôchodca by nemal platiť viac ako polovicu zo svojho dôchodku, aby mu ostalo na aký-taký slušnejší život.
No pokiaľ sú dôchodcovia u nás, odpadajú im všetky náklady. Majú tu pravidelnú stravu trikrát denne, to čo im zostane po tom využívajú pre seba a svoje rodiny. Reálne náklady tu samozrejme máme väčšie. Platíme plyn, elektriku. Smeti dokonca platíme na komerčnej báze, tak ako podnikatelia. Ani vzhľadom na to, že sme charitatívna organizácia nemáme žiadnu úľavu. To je irónia. Platíme smetiak ako organizácia, ale ešte platíme aj za každého človeka smeti. Aj keď tu máme viac ľudí, doteraz sa neuráčili dať nám väčší smetiak. Keď vy od mesta niečo žiadate, tak oni majú čas. Ale keď ich povinnosťou je dať nám väčší smetiak, nemá nám ho kto dať. Dôchodcovia tie smeti nesú doslova v rukách do mesta.

Foto: editor

Ako žijú podľa vás dôchodcovia na Slovensku?
Biedne. Preto bola naša filozofia taká, aby hociktorá veková skupina dostala šancu zlepšiť si svoj život. Dôchodca, ktorý sa celý život trápil a pracoval, dostane 300-400 eurový dôchodok. Veľmi ťažko sa im z toho žije, zvlásť keď polovicu z toho hneď musia dať preč. Nájomné, byt, energie a všetko, čo s tým súvisí, a to ani nehovorím o liekoch. Príde za mnou pani v meste a hovorí, že tento mesiac dala 68 eur za lieky, každý mesiac dáva. Koľko jej ostane z toho jej dôchodku? Vraví, že dve eurá na deň. Obdivujem týchto našich starkých, že dokážu vyžiť z dvoch a niektorí aj z jedného eura na deň.

Čím to podľa vás je, že dôchodcovia v iných krajinách sa majú lepšie?
Je to určite aj v mentalite národa, o tom ako si dokáže vážiť svojich dôchodcov, aké príjme ten daný štát zákony. Druhou stranou mince je hospodárenie. Keď nedobre hospodárim nemám na dôchodok. Keď štát nesprávne hospodári potom nemá na investície. Tí dôchodcovia si však celý život šetrili, strhávalo sa im z ich mzdy. Veď oni predsa nechcú cudzie peniaze. Oni chcú svoje peniaze, ktoré si celý život šetrili a  zrazu nie je pre nich na dôchodky.

„Keď drobný podnikateľ pochybí dostane pokutu, sankcie a zavrú ho. Čo dostane politik?“

Foto: editor

„Našou filozofiou je, aby tu bola generačná rodina. Chceli sme sem mladú rodinu, ktorá by sa o to starala, mali sme tu už dve, ale nezvládali to. Je potrebné, aby to aj tá rodina cítila ako poslanie.“

Ekonomika Slovenska rastie, investuje štát podľa Vás dostatočne do ľudí?
Nie, to by tu bola iná situácia. Prichádzajú k nám lacné fabriky, ktoré stavajú lacné haly. Dotujú im infraštruktúru a na niekoľko rokov im dávajú daňové úľavy. Väčšina z týchto firiem však odtiaľto odíde, keď im skončia daňové prázdniny. Nám ostane nenávratne zničená pôda, pretože keď začali stavať fabriku museli vziať celú ornicu preč. Ostanú nám budovy, skelety a betónové plochy. My sme však predsa boli poľnohospodárska krajina, živila nás pôda. Posledné vlády to zmenili takým nepriaznivým spôsobom, že nás spravili závislými na potravinách z iných krajín. Celý problém je teda v zle nastavenom hospodárení. Druhou vecou je, že za to nemá kto zodpovedať. Keď drobný podnikateľ pochybí dostane pokutu, sankcie a zavrú ho. Čo dostane politik? Nič sa mu nestane,  žiadna zodpovednosť, či už trestnoprávna alebo morálna. Prečo by sa teda mali báť podvádzať?

„Je mi ľúto, že sociálna demokracia, má okolo seba ľudí ako je tunajší primátor.“

 

Človek by si mohol myslieť, že keďže nám aktuálne vládne sociálno demokratická strana, ktorá deklaruje, že sa stará o sociálne slabších a chudobných, že zvýšenie dôchodkov bude jednou z priorít.
Deklarovať a robiť nie je to isté. Tento týždeň som napísal list primátorovi. Píšem v ňom, že na základe jeho neustáleho zavádzania mňa, ako aj širšej verejnosti, s ním už zrejme nebudem komunikovať. Nemá to absolútne význam. Napísal som mu, že si počkám na ďalšieho primátora, ktorý bude mať snáď väčšie pochopenie pre naše záležitosti. Tiež som napísal, že mi je ľúto, že sociálna demokracia, má okolo seba ľudí ako je tunajší primátor. Lebo to sú v podstate hyeny v ľudskej podobe. Môžete mať aj sebelepšie predsavzatia, aj náš pápež vo Vatikáne môže mať sebelepšie predsavzatia, ale keď bude mať okolo seba ľudí, ktorí mu budú filtrovať informácie, ktorí mu dajú nesprávne informácie, ak títo ľudia nebudú čestne robiť v duchu jeho filozofie, tak sa to celé zrúti. Toto sú tie hyeny.

Čiže podľa vás prvotná myšlienka sociálnej demokracie nie je zlá, ale tí ľudia sú neschopní ju vykonávať?
Jednak ľudia sú neschopní, na druhej strane tiež neochotní. Robia to za iným cieľom než je sociálna demokracia. Oni tam idú za účelom zbohatnúť. Tam sa potom stráca celá podstata sociálnej demokracie.

Foto: editor

Združenie si pomáha aj pestovaním vlastnej zeleniny.

Aké dôležité sú pre vás dotácie?
Ak nebudú svet neskončí. Budeme sa trápiť a mať to náročnejšie. So svojou prácou, ale určite neprestaneme.  Ak človek nepomôže, pomôže Boh. Tým, že nás primátor zastavil, prišiel podnikateľ, ktorý nám daroval tovar v hodnote 12-tisíc eur. Môžeme si ho predať, aby sme mali na dostavbu. Ide o oblečenie a obuv z desiatich zrušených predajní. Dal nám to za 10% hodnoty tovaru, keďže zákon to neumožňuje dať úplne zadarmo.

Môžu vám prispieť aj obyčajní ľudia?
Na našej webovej stránke sú zbierky. V rámci transparentnosti tam máme celé účtovníctvo. Nemuseli sme to spraviť, ale dali sme to tam.

„Rozhodujúca nie je viera, ale srdce.“

 

Do vášho združenia chodia vypomáhať aj mormónski misionári, ako ich vnímate z pohľadu vašej viery?
My sme vznikali ako občianske združenie preto, aby doň mohol vstúpiť slobodne každý, kto má potrebu pomáhať chudobným, a aby nebola rozhodujúca viera, ale srdce. Každý má u nás slobodu. Ja som katolík, ale podpredseda je evanjelik. Nemáme s tým problém. Prídu mormóni pomôžu nám s prácou, pomodlia sa svoje modlitby, my svoje, a to je ekumenizmus. Toto ja považujem za ekumenizmus a nie sa raz do roka stretnúť všetky cirkvi, hoci aj to treba, a potom na seba pozerať ako na nepriateľov.

Treba sa pýtať, čo od nás chce Ježiš. Skutkami je živá viera. Zbytočne ja budem deklarovať, aký som veriaci,  keď ma niekto iného vierovyznania poprosí o krajec chleba, a ja poviem, že ty si evanjelik, choď preč, tebe nedám. To je skutok nenávisti. Môj blížny je aj on, aj ten mormón, evanjelik, aj ten baptista.  Hľadajme to, čo nás spája vo viere.

Foto: editor

Dar v podobe oblečenia, ktoré môže združenie ďalej odpredať.

Pápež František sa rozhodol raziť cestu chudobnej cirkvi, mnohí predstavitelia cirkvi sú však proti a tvrdia, že niektoré veci, ktoré robí sú nedôstojné. Ako vnímate pápeža Vy?
Je to o spomínanom ekumenizme. Pápež pracuje v rámci ekumenizmu. Ja predsa musím mať lásku v srdci aj k tomu moslimovi. On môže konať desaťkrát viac dobra ako ja. Za to, že je moslim už ho mám nenávidieť? Mňa pri putovaní už dvakrát ubytovali moslimské rodiny. Vážia si pútnikov, u nich je to v hlbokej úcte a nemali problém ma ubytovať. Napriek tomu sme si každý zachovali svoju vieru. Problém vidím u extrémistov. Keď je extrémista katolík, moslim, evanjelik, tam vznikajú problémy.

Radikálnejší katolíci však tvrdia, že k bohu smeruje úzka cesta, môžeme povedať až extrémna, a že mnohí priemerní katolíci napríklad, tí čo chodia do kostola raz za mesiac alebo len na Vianoce, vieru nežijú správne. Ako to vnímate?
Netreba súdiť, aby sme neboli súdení. Kto má právo posudzovať, kto je ten spravodlivý? Pre každého má byť smerodajných desať božích prikázaní. Tvrdenie, že ja som ten spravodlivý je pýcha. Tá je zároveň najťažším hriechom. Keď som pyšný neviem vás pochopiť, neviem pochopiť toho druhého. Ako teda môžeme súdiť, ktorá cesta je tá správna, či ja čo celý deň kľačím v kostole a modlím sa, alebo ten, čo ide raz za týždeň, hoci možno hlbšie prežíva vieru, než ja, ktorý tam kľačím niekoľko hodín? Len boh to vie posúdiť.

„Nám Slovákom vyčítam jednu vec, a tou je závisť. Aj mne dokonca ľudia závidia, že som na ulici.“

 

Na jednej strane tu máme katolícke Slovensko, ktoré sa hlási ku kresťanským hodnotám, na druhej strane naši štátni predstavitelia, od pravého až po ľavé spektrum, odmietajú pomáhať imigrantom a označujú ich za hrozbu. Je Slovensko skutočne katolícka krajina?
Je. Vieru máme v srdci, aj keď v mnohých prípadoch prevláda materializmus. Uprednostňujeme dosť často to materiálne, zabezpečiť rodinu a pod., a zabúdame na boha. Viera tu však je. Poviem vám príklad jedného politika, ktorý bol v parlamente a svojho času bol aj vo vláde. Pred dvoma mesiacmi prišiel za mnou a hovorí: Igor, ja som Boha v živote neodtajil, pritom sa chytil za srdce. Slota. Vieru máme v srdci.  To, že sa určití ľudia v danej dobe rozhodnú uprednostniť materializmus neznamená, že vieru stratili. Len ju v sebe potláčajú v prospech toho materializmu.

Foto: editor

Ako vnímate Slovákov ako národ, veľa cestujete viete ich preto porovnať s inými národmi.
Nám Slovákom vyčítam jednu vec, a tou je závisť. Môžem povedať, že toto v Európe nie je tak silné ako u nás. Aj mne dokonca ľudia závidia, že som na ulici. Ja im pritom hovorím, že však postavte sa miesto mňa. (smiech.) Ja to jednoducho nechápem. Hovoria mi, že tam veľa vyberiem a podobne.

Koľko hodín denne strávite vyberaním milodarov?
Štyri hodiny je strop, ale to nie každý deň. Niekedy prídu do toho dôležitejšie veci. Treba ísť s dôchodcom k lekárovi, treba robiť na záhrade a iné. Idem tam vtedy, keď to potrebujeme. Keď potrebujeme zaplatiť faktúry, lieky, potraviny a podobne.

Foto: Ľubo Bechný

Na cestu pútnika potrebujete preukaz. Na začiatku si vypíšete cestu odkiaľ začínate a potom si stanovíte cieľ. Razítko vám dá miestna fara alebo iné inštitúcie, niekedy aj cestovné kancelárie.

Podľa niektorých je však vaše žiadanie milodarov značne obťažujúce…
Čo to ale presne znamená značne obťažujúce? Zákon neporušujem. Ak by som porušoval zákon, už by ma polícia riešila. Ak niekto vníma slová: „Pozdrav Pán Boh, môžem vás poprosiť o milodar?“, za obťažujúce, skôr si myslím, že ten človek má problém sám so sebou. Slovo obťažujúce už pozná zákon, a ak by to bolo obťažujúce, tak ma riešia policajti. Ja však zákon neporušujem preto ma neriešia.

„Mal by som problém s poslušnosťou.“

 

Chceli ste niekedy ísť do kňazského povolania?
Túžil som študovať teológiu, ale za komunistov to nebolo možné. Vnútorne som však zistil dôvod, prečo som ju nešiel študovať.  Na jednej strane by som mal obrovský problém s poslušnosťou u biskupa, lebo mne ak by povedal, že nepomôžeš chudobnému, alebo že by mi niečo zakázal a ja by som to považoval za krivdu, to by som asi skončil na farnosti niekde v zapadákove, kde líšky dávajú dobrú noc. Druhá vec je práve pomoc. U mňa je pomoc chudobným prvoradá. Keď v meste vyberám sú okolo mňa ľudia, čo ma posudzujú, nech si však myslia čokoľvek, ja mám zodpovednosť za týchto chudobných. Mám taktiež zodpovednosť pred Bohom, ktorú si zodpoviem. Myslím teda, že som na správnom mieste. Boh chce pre mňa presne toto miesto. Aby som žil spôsobom, ktorým môžem najefektívnejšie pomáhať chudobným. Ako kňaz by som mal úradnícke povinnosti, sobáše, pohreby, učiť katechizmus a podobne. Tu sa môžem slobodne venovať chudobným.

Foto: editor

Poďme k vašim púťam. Kam pôjdete najbližšie?
Najbližšie idem sprevádzať štyroch pútnikov, sú to starší ľudia. Ide o kratšiu etapu do Santiaga de Compostela z mesta Leon vo Francúzsku. Pôjdeme zhruba 10-12 dní.

Pripravujete sa na púte vopred alebo sú to spontánne akcie? Ako to prebieha?
Ja to väčšinou dlho plánujem a potom si poviem, že už bolo dosť plánovania a idem. Keď to začnete odkladať nemá to konca kraja. Treba sa rozhodnúť a ísť, boh sa už o vás postará. Chodím tiež zásadne bez máp, pretože prvýkrát, keď som putoval do Ríma s mapou, ocitol som sa na maďarských hraniciach a poblúdil som. Odvtedy som si povedal, že pôjdem rovno za nosom. Pýtam sa však na cestu aj miestnych obyvateľov, tí vám ukážu najkratšie trasy. Taliani, Rakúšania a Francúzi urobili tiež úžasné cyklistické trasy a tunely s osvetlením. Dá sa nimi prejsť aj pešo, je to zážitok. Potom idem priamo po pútnických trasách, ktoré sa v zahraničí už postupne budujú, sú zvlášť označené.

„Prvýkrát musím ísť pešo.“

 

Aká je vaša vysnívaná púť?
Svätá zem. Nikdy som tam nebol, ani letecky. Vždy hovorím, že tam najskôr musím byť prvýkrát pešo. Chceli mi aj kúpiť letenku, ale odmietol som. Pred dvoma, tromi rokmi som sa na túto púť vydal, lenže ma vrátili späť, bol vtedy konflikt zo Sýriou. Obrátili ma doslova spred sýrskych hraníc. Dalo by sa tam dostať väčšou okľukou, len to by bolo na rok putovania. V súčasnej dobe si to pri spravovaní tohto zariadenia nemôžem dovoliť. Každý pútnik má tri vysnívané pútnické miesta: Rím, Santiago de Compostela a Svätú zem.

Prečo chodíte pešo?
Sú to kresťanské tradície. Kresťania sú národom putujúcich. Aj židia putovali, keď odišli do zasnúbenej zeme.

Foto: editor

Máte zážitok na, ktorý nikdy nezabudnete?
Najväčší zážitok so mal počas púte do Compostely. Na Kanárskych ostrovoch som si vtedy vytkol nohu, dva týždne pred púťou. Mal som ísť na Slovensko a odtiaľ do Compostelly. Odhovárali ma, aby som to odložil. Bolesť však neustala. Deň pred odchodom som bol v Bratislave, je tam taká jaskynka so sochou Panny Márie z Lúrd. Prišiel som sa tam modliť, aby som vyzdravel. Spustila sa veľká búrka. Stáli tam dva manželské páry a ja v pútnickom oblečení. Bol som až po kolená špinavý. Po piatich minútach dážď skončil.  Na druhý deň idem po Bratislave, po Námestí SNP a zrazu som si uvedomil, že ma noha nebolí. Boh vyslyšal moju modlitbu. Nikdy na to nezabudnem. Po ceste ma to znova začalo bolieť,  blížil som sa vtedy k Lurdám. Išiel som mnou riaditeľ milánskej banky, Bergamo, keď videl že ma to bolí, pomáhal mi niesť batoh. Prišli sme do Lúrd, umyl som si nohy a došiel som až do Compostely. Mám z toho doteraz zimomriavky.

V Novom zákone Ježiš hovorí, že kto pre neho stratí život tu na Zemi, nájde ho. Stratil pútnik Igor svoj život?
No ja by som bol rád, keby to tak bolo, aby som ho stratil pre Ježiša. Preto aj hovorím, keď mi nadávajú na ulici, keď vyberám, pre Krista treba byť aj blázon. Nemám s tým problém. Všetko materiálne, pominuteľné, to všetko tu zanecháme. (úsmev).

V prípade ak máte záujem podporiť združenie môžete ho kontaktovať cez webovú stránku alebo na Facebooku.

Zostaňte informovaní a sledujte naše správy aj na Facebooku.

Mohlo by vás zaujímať