Ako dlho žijete na Slovensku?

Prišiel som sem pred štyrmi rokmi. Predtým som žil v Egypte.

Aká bola situácia, keď ste odchádzali z Egypta?
Všetko bolo v poriadku. Pracoval som v päťhviezdičkových hoteloch v Hurghade, dokonca aj v najlepších z nich. Spočiatku som bol na pozícii demi chef de partie, neskôr na pozícií šéfkuchára, až kým som neprišiel sem za priateľkou.

Aká bola reakcia Vašej rodiny, keď ste sa rozhodli odísť na Slovensko?
Spočiatku mi hovorili, že to bude pre mňa ťažké, že tu budem sám. A mali pravdu. Nikdy som si nemyslel, že opustím svoju krajinu. Nie som ten typ. Začiatky tu boli veľmi, veľmi ťažké.

Muselo to byť pre Vás náročné, keďže všetkých priateľov ste zanechali v Egypte. Našli ste si nových priateľov?
Zopár kamarátov tu mám, ale nie veľa. Väčšinou priateľov z práce.

Čo Vás priviedlo na kuchársku dráhu?
Ukončil som školu a hľadal si prácu. Začínal som v jednej malej reštaurácii v Káhire. Vypracoval som sa z najnižších pozícii až po manažment. Po desiatich rokoch som odišiel a začal pracovať v hotelových reštauráciách, celkovo som v nich strávil 14 rokov.

Foto: editor

Študovali ste za kuchára?
Nie,  naučil som sa to sám. Vzdelanie mám len základné. V Egypte vtedy až tak na škole nezáležalo. Keď ste mali školu bolo to OK, keď ste ju nemali bolo tiež OK (úsmev).  Teraz už kuchársku školu potrebujete. Varenie však vždy bolo mojím hobby, milujem to, nikdy som v inej brandži nepracoval. Vždy som bol kuchárom.

Pracovali ste v jednej z najlepších reštaurácií v Žiline ako vysokopostavený kuchár. Prečo ste sa rozhodli odísť a založiť si svoj vlastný podnik?
Nevedel som dobre po slovensky, preto som nemohol byť šéfkuchárom, inak by som ním bol. Ak neviete po slovensky nemáte tu šancu rásť. Keďže mám veľa dobrých nápadov, chcel som svoj vlastný biznis. Zároveň som tiež cítil, že tu chcem niečo vybudovať a znamenať.

Je to lepšie ako byť zamestnancom?
Nie. Je to ťažšie a oveľa. Keď pracujete nestaráte sa o to, či váš zamestnávateľ má na výplaty. Ja musím robiť a premýšľať o všetkom. Reštauráciu máme zatiaľ štyri mesiace a odvtedy som si  neoddýchol. Pracujem každý deň. Keď by som aj mal oddychovať, píšem menu a premýšľam ako svoj biznis vylepšiť.

Ako sa Vám darí?
Nie je to zlé. Naša reštaurácia je zatiaľ na piatom mieste v rebríčku najlepších reštaurácií v Žiline. V Google recenziách máme zatiaľ skóre 4,6 hviezd.

„Nemám rád, keď majú ľudia z jedla strach.“


Aká je podľa Vás na Slovensku konkurencia v oblasti gastronómie? Je veľká v porovnaní s Egyptom?
Nie je veľká, ale ja konkurenciu až tak neriešim. Snažím sa robiť svoj biznis ako viem a v ňom byť, čo najlepším. Časom by som chcel získať 5 hviezd.

Po tom ako ste založili reštauráciu sa na Google objavilo niekoľko zlých hodnotení, niektorí ľudia dokonca hovorili, že vás chcú cielene poškodiť. Ako to vnímate?
V čase, keď sme zakladali reštauráciu, teda začínali, nám ľudia dávali rôzne komentáre. Narážali na to, že máme len dve, tri hviezdičky… Mohlo ísť tiež o problematického zákazníka. Bral som to ale veľmi citlivo, pretože si nemyslím, že som urobil niečo zle nejakému zákazníkovi, prípadne konkurencii. Nemyslím si ale, že to bolo cielené. Je ťažko povedať, nakoľko sú tieto recenzie objektívne.

Foto: Ľubo Bechný

Prečo by ľudia mali navštíviť práve Vašu reštauráciu, v čom ste iní od konkurencie?
Varím jedlá z viacerých krajín, nielen Slovenské. Nemám totiž rád, keď sa varí len jeden špecifický druh jedál, prípadne jedna kuchyňa. Snažím sa u nás raziť cestu medzinárodných pokrmov. Mám veľa skúseností z hotelov a pre mňa: moja skúsenosť = moja reštaurácia. Keďže moja skúsenosť je medzinárodná, razím túto cestu. Výhodou je tiež, že som zároveň kuchár aj majiteľ, väčšinou to tak nebýva. Snažím sa hľadať niečo nové v jedlách rôznych kuchýň, popritom si všímam, že veľa pokrmov je veľmi podobných, hoci sú z iných krajín a majú iné názvy. Taktiež nezvyknem opakovať menu, snažím sa ponúknuť vždy niečo nové.

Máte svoju vlastnú knihu receptov?
Nie. Po receptoch pátram všade. Zaujímajú ma rovnaké jedlá s rôznymi názvami. Idem do určitej krajiny, aby som našiel najlepšie chute. Zaujíma ma napríklad jedlo v Nemecku, ktoré chutí rovnako ako Slovenské. Nemám rád, keď majú ľudia z jedla strach. Častokrát sa len jedlo inak volá, pritom je však veľmi podobné. To sa snažím ľuďom aj odovzdať, aby sa nebáli iných názvov a skúšali nové chute.

Ako hodnotíte slovenskú kuchyňu?
Keďže som kuchár musím vyskúšať všetko. Vaša kuchyňa mi chutí. Halušky sú pre mňa druh cestovín. Keď ste kuchár musíte skúsiť všetko, inak neviete, čo dávate do menu.

Počas Vášho predchádzajúceho zamestnania sa u Vás zastavil na obed aj prezident Andrej Kiska. Vy, ako kuchár, ste vtedy preňho pripravovali obed. Keď sa prezidentská návšteva chýlila ku koncu, Vaši kolegovia sa išli s prezidentom na pamiatku vyfotiť a Vás nezavolali. Prečo?
Neviem. Od toho momentu som sa cítil ako turista. Bol som veľmi sklamaný, smutný a trochu aj nahnevaný. Moji vtedajší kolegovia by mu nevedeli pripraviť taký pokrm, ja áno. S nadriadeným kuchárom sme pripravili jedlo, dali na tácku, a oni mu ho doniesli. To, že ma nezavolali bolo pre mňa ponižujúce, cítil som sa ako hlupák. Som tu, som z Egypta, varil som pre prezidenta, a oni nezavolajú mňa, ani môjho nadriadeného.

O nejaký čas sa o vašej príhode dozvedel aj občiansky aktivista Ľubomír Bechný. Prezidentovi napísal  list, v ktorom ho oboznámil s tým, čo sa stalo. Andrej Kiska Vás neskôr počas svojej návštevy v Žiline pozval na obed.
Prezident mal v Žiline nejaké stretnutie a potom sme mali obed. Počas obeda sa mi ospravedlnil, dokonca so mnou aj zažartoval, povedal, že ma vtedy nezastihol (úsmev). Poďakoval som mu a bol som veľmi šťastný. Pýtal sa ma ako sa mám, viedli sme krátku konverzáciu a párkrát aj zažartovali. Potom k nám prišlo zopár ľudí, ktorí sa s ním chceli vyfotiť.

Ako vnímate osobu prezidenta Andreja Kisku?
Je to gentleman. Nie je to obvyklé. Správa sa ako gentleman v politike a aj osobnostne. Niečo také nie je u ľudí často vidieť. Je to dobrý človek. Nerozumiem síce všetkému, čo sa odohráva v slovenskej politike, keďže nerozprávam dobre po Slovensky, ale niektoré veci cítim. Videl som ako sa voči nemu bývalý premiér správal. Andrej Kiska nie je taký prísny.

Aká je dôvera v politikov v Egypte?
Je to úplne iné. Máme tam akože „demokraticky“ zvolených ľudí, ale v skutočnosti to nie je demokracia. Je to tam tvrdšie. Egypt je veľká krajina a jej prezident musí byť tvrdý, nemôže sa vždy správať ako demokrat. Naši lídri sú často typu: urobím si po svojom a nikoho nepočúvam. Tu je oveľa väčšia miera demokracie. Keď tu od vás niečo pýta policajt, môžete odmietnuť, diskutovať. S našou políciou nie. Ak si tam od vás policajt vypýta občiansky preukaz musíte mu ho predložiť. Nedá sa diskutovať. Raz som to skúšal a skončil som na policajnej stanici.

Foto: Ľubo Bechný

Aké je vaše vierovyznanie?
Som moslim.

Máte tu niekde miesto, kde sa modlíte?
V Martine máme akoby takú maličkú modlitebňu. Ak som neďaleko a je otvorená, zájdem tam. My moslimovia sa modlíme päťkrát denne. Prvú modlitbu máme o štvrtej ráno. Nie vždy to ale robím, niekedy zabudnem, alebo som hrozne unavený a musím dospávať (smiech).

K modlitbe ale vstávam rád, je to vzťah medzi mnou a bohom. Musíte veriť samému sebe a zodpovedať sa bohu, či konáte správne alebo nie. U boha hľadám odpovede na všetko. Pýtam sa a modlím sa, modlím sa a pýtam sa. Pred každým jedným mojim krokom, či už prinesie niečo dobré alebo zlé sa vždy pýtam boha. Tak to bolo aj s reštauráciou. Predtým ako som ju otvoril som sa po celý jeden rok boha pýtal, či je to správny krok. Prosím bože, ak je tento krok pre mňa správny, pomôž mi, ak to pre mňa správne nie je, urob niečo, aby som to ukončil.

V našom aj vo vašom vierovyznaní sú ľudia, ktorí berú vieru normálne, a potom sú tu takí, ktorí ju berú extrémne. Ako vnímate vieru vy?
Viera je vždy medzi vami a bohom. Vy ako kresťan chodíte do kostola kvôli bohu, nie kvôli pastorovi, niekomu inému, a ani kvôli prezidentovi. Chodíte tam kvôli bohu. Videl som jedno video ako sa jedna kresťanská žena pýtala arabského duchovného otázku, či si myslí,  že kresťania pôjdu do raja. On jej odpovedal slovami, že ak skutočne veríte v boha, tak do raja pôjdete.

Podľa údajov Islamskej nadácie na Slovensku,  žilo v našej krajine v roku 2013 odhadom medzi 4,000 – 5,000 moslimov. Napriek tomu sme jedinou krajinou Európskej únie, ktorá nemá ani jednu mešitu. Čo si o tom myslíte, je pre vás mešita dôležitá?
Je to pre nás dôležité, znamená to pre nás to, čo pre vás kostol. Predstavte si, že nemáte kostol a modlíte sa na ulici, nie je to príliš úctivé. Ako moslim sa však môžem modliť a spovedať bohu aj doma. Môžem sa modliť aj celú noc, celý deň ak chcem. Dôležitý je vzťah s bohom.

Čo si myslíte o migračnej kríze, ktorá začala v roku 2015? Mali by podľa Vás ostatné krajiny pomáhať migrantom v dosiahnutí lepšieho života?
Sú to normálni ľudia a medzi ľuďmi je normálne si pomáhať. Považujem za normálne, keď jedna krajina pomôže druhej. Zoberme si takú Sýriu, v Európe sa o Sýrii hovorí v negatívnych asociáciách. Sýrčania ale nie sú zlí, politika je zlá. V Egypte máme veľmi veľa sýrskych utečencov, prichýlili sme takmer štvrtinu, možno aj viac ľudí utekajúcich zo Sýrie. Viem, že vaša krajina ich veľa neprijala, na druhej strane sem Sýrčania až tak ísť nechcú, keďže Slovensko pre  nich nie je až také lukratívne. Treba však povedať, že mnohí z týchto Sýrčanov boli vo svojej domovine bohatí. Dokonca aj ja sa môžem vo svojej krajine považovať za relatívne bohatého, rovnako aj mnohí títo ľudia, čo prichádzajú do Európy, boli doma bohatí. Problém  nastáva vtedy, ak prichádzajú do Európy bez peňazí. Ako tu chcú žiť? Životy medzi našimi krajinami je ťažko porovnávať.

Pamätáte si, keď ste po prvýkrát prišli na Slovensko? Aký bol váš dojem, keď ste vystúpili z lietadla?
Keď som sem po prvýkrát priletel, bolo to na letisku vo Viedni. Bol som udivený, aké je tu všetko zelené. Bolo to perfektné. My v Egypte máme púšť. Mojej priateľky som sa vtedy opýtal, že kde sú všetci ľudia, pretože sa mi zdalo, že ich je tu  málo. Povedala mi, že sme v Európe, že tu sa pracuje maximálne 8 až 10 hodín a potom ľudia idú domov. V Egypte, ak som pracoval od rána, po práci si trochu oddýchnem a okolo desiatej večer sa ide do mesta. Tam nikto nespí ako tu. Pamätám si ale, že mi tu bolo trochu chladno, keďže som zvyknutý na vysoké teploty.

Foto: Ľubo Bechný

Akí sú podľa Vás Slováci?
Za ten čas, čo tu som, mi nikto nikdy nič zlé neurobil. Možno som cítil maličkú závisť, ale veľakrát je to tak, že to skôr cítim, nie vždy tomu rozumiem. Keď ma nazývajú „vysmiatym mužom z Egypta“ moja priateľka im vysvetľuje odkiaľ som, čo som robil a podobne. Keď pracujete 15 rokov v najlepších hoteloch, nemôžete robiť pod svoju úroveň. Tu som musel robiť všetko, tam naopak, všetko bolo pre moju prácu pripravené.

Učíte sa aj nášmu jazyku?
Áno, začal som zhruba pred dvoma týždňami, bolo to dosť ťažké. Učí ma jedna žena z Egypta, ktorá už rozpráva po Slovensky.

Čo Vám najviac chýba z domova?
Veľmi mi chýba moja matka. V Egypte mám sedem súrodencov, štyroch bratov a tri sestry. Najstaršia je sestra a má už aj synov. Sme veľká rodina.

„Reštauráciu som zakladal sám a celý jeden mesiac fungovala len na mne, a neviedol som si zle.“

 

Poďme späť k Vašej reštaurácii. Pred nejakým časom ste mali problém nájsť druhého kuchára. Žiaden z kandidátov, ktorí sa o tento post uchádzali neboli podľa Vás vhodní, až kým ste narazili na kuchára z Mexika. Aké vlastnosti by mal mať podľa Vás dobrý kuchár?
Nemám rád ľahostajnosť. Potrebujem kolegu, ktorý mi vie pomôcť so všetkým. Párkrát sa mi stalo, že som si šiel sadnúť k rodine, ja ako vlastník reštaurácie, prišiel kolega a sadol si ku mne, no kuchyňa pritom nebola vyčistená. On si potom odišiel a ja som všetko musel upratovať.  Súčasného  kolegu mám rád. Zatiaľ, čo ja tu s Vami vediem rozhovor, on všetko upratuje. Je spoľahlivý. Nie je ten typ, že keď sa nedívam, tak si ide zapáliť a ulieva sa.

Foto: Ľubo Bechný

Mohamed so svojím druhým kuchárom z Mexika.


Je nejaký detail, ktorý robí jedného kuchára lepšieho od iného?
Kuchár musí vedieť tvrdo pracovať. Reštauráciu som zakladal sám a celý jeden mesiac fungovala len na mne, a neviedol som si zle. Dôležité je tiež mať „múdru kuchyňu“. Jedna vec je mať dobrý nápad, druhá kuchára, ktorý veci zrealizuje. Z predchádzajúcej reštaurácie mám určité skúsenosti s praktikantmi. Jeden chcel u nás pracovať, no správal sa tak, akoby som pre neho nič neznamenal. Raz videl ako píšem menu, potom si ho vzal a začal prehnane sebavedome hodnotiť, čo je na menu zlé a podobne, pritom si neustále poťahoval s cigarety. Bolo to akoby on bol mojim šéfom a ja pod ním. Určite poznáte ten pocit, keď sa s niekým rozprávate, a pritom Vám ten človek dáva pocítiť, že ste preňho vlastne nula. Presne tak to bolo aj tu, avšak ja som bol predtým jeho učiteľom a on človekom, ktorý u mňa praxoval. Jeho komentovanie som preto zastavil a povedal mu, že zrejme zabudol, že ja som majiteľ a šéfkuchár, a že sa mi nepáči jeho správanie. U kuchára si preto vážim,  keď nie je prehnane sebavedomý, až agresívny. Mal by byť pokorný a pracovitý.

Plánujete zostať v budúcnosti na Slovensku?
Áno, prečo nie? Nezáleží na tom, kde máte biznis, či už je to moja rodná krajina alebo Slovensko. Správam sa normálne, ak môžem zvýšim svojim zamestnancom aj mzdy, nemám rád správanie typu, že ja som niekto a ty si nikto.  Ak človek pracuje so mnou, vždy mu dám, čo mu patrí, nemusí mať obavy.

Máte tu  na Slovensku nejaké ďalšie plány?
Rád  by som si otvoril ďalšiu reštauráciu. Bude to ťažké, ale chcem to. Rád by som tu založil reťazec reštaurácií a vytvoril veľké meno. Budem pri tom potrebovať pomoc každého. Ak chcete niečo dosiahnuť, ľudia vám na ceste za vašim cieľom pomôžu.

Máte nejaký odkaz pre ľudí, ktorí ešte stále váhajú, či majú navštíviť Vašu reštauráciu?
Poviem len, že všetci sú u mňa vítaní, a že ocením akýkoľvek komentár. Môj zákazník má pravdu vždy. Ak má pravdu, ak ju aj nemá, vždy má pravdu.

Fotogaléria

Mohlo by vás zaujímať